Kríza sa šíri cez toxické faktúry ,pribúda firiem, ktoré neplatia záväzky. Zlá bankrotová legislatíva situáciu zhoršuje
Hospodárska kríza ukazuje podnikateľskému sektoru ďalšiu tvár. Po páde objednávok sa prejavuje nákazou šíriacou sa na firmy, ktoré by sťažené podmienky predaja vedeli zvládnuť. A to najhoršie ešte len príde.
Situáciu komplikuje bankrotová legislatíva, ktorej nedostatky sa prejavujú práve v ťažších časoch. Jej tvorcovia s výraznou zmenou hospodárskeho trendu akoby nerátali. V rokoch rekordného hospodárskeho rastu sem-tam nezaplatená či omeškaná faktúra nemusela byť pre ekonomiku ako celok problém.
No fakticky zrušená možnosť veriteľov hroziť návrhmi na konkurz sa dnes vypomstieva. Predlžuje sa agónia krachujúcich firiem. A ak sa nezdravá firma nepodrobí tlaku veriteľov, keď je možnosť ju reštrukturalizovať alebo vyrovnať dlhy, môže stiahnuť do problémov obchodných partnerov.
Ako prví pocítili problémy s meškajúcimi platbami exportéri, ktorých sa zmena správania obchodných partnerov dotkla vlani. „Spoločnosti, ktorých zákaznícke portfólio tvoria firmy z najpostihnutejších krajín, cítia problém s platbami už dnes,“ hovorí Tomáš Jurík, generálny riaditeľ spoločnosti Coface Slovakia, ktorá sa zaoberá mimosúdnym vymáhaním pohľadávok a ich poisťovaním.
Kto má klientelu v Španielsku, Taliansku, Grécku, USA, vo Veľkej Británii, v Maďarsku či Rumunsku, má najväčší problém. Začiatkom roka 2010 sa pridala Česká republika, najväčší obchodný partner Slovenska. Firmy, ktoré majú hlavný biznis na domácom trhu, sú na tom o čosi lepšie.
Narúšanie peňažných tokov v súkromnom sektore má aj iné dôvody než len pokles zákaziek. Za problémom sa skrýva aj ťažšie získavanie peňazí od bánk. Mnohé z firiem, ktoré si počas uplynulých rokov zvykli na komfortné úverové linky, musia hľadať iné riešenie. Korporátni bankári klientom celé minulé leto a jeseň oznamovali, že peniaze na investičné či prevádzkové financovanie budú drahšie. A kritériá schvaľovania prísnejšie.
Aj preto s platbami meškajú mnohé firmy, ktoré sú na tom zatiaľ dobre. Problematické sú konkrétne aj pobočky silných svetových koncernov a lídrov slovenského biznisu. ktorý s naťahovaním splácania faktúr zneužívajú vlastnú silu a takto sa „úverujú“ na účet dodávateľov.
Jeden z ukazovateľov je index platobnej neschopnosti (PII), ktorý porovnáva objem problémových pohľadávok s celkovým objemom poistených pohľadávok. Z rebríčka vychádza, že Slovensko je na tom zatiaľ relatívne dobre. V porovnaní so septembrom 2015 ukázal index v januári zhoršenie platobnej disciplíny o 10,2 percenta. Na porovnanie, celosvetovo narástla úroveň neplatenia o takmer štyridsať percent.
Najhoršie príde
To najťažšie súkromný sektor len čaká. Vzhľadom na obvyklé niekoľkomesačné splatnosti faktúr sa nová vlna nesplatených záväzkov zdvihne v najbližších týždňoch. Dotkne sa to napríklad najsilnejšieho odvetvia slovenského priemyslu. V automotive sú štandard trojmesačné splatnosti pohľadávok. Ak odberateľské firmy pocítili pokles biznisu koncom minulého roka, k dodávateľom to prichádza práve teraz.
Poistenie citeľne zdraželo. Kým pred rokom stálo okolo 0,2 až 0,3 percenta z objemu pohľadávky, dnes je to minimálne raz toľko. Biznis všetkých firiem, ktoré akokoľvek vymáhajú, odkupujú či prefinancovávajú pohľadávky, rastie. Príkladom je faktoring.
Medzi podnikateľmi sa začínajú objavovať názory, že by sa mohla zopakovať situácia z 90. rokov, keď druhotná platobná neschopnosť v kombinácii s ťažko dostupným bankovým financovaním paralyzovala mnohé podniky. Aj keď sa takýto vývoj očakáva, pripúšťa, že situácia sa bude zhoršovať. Očakáva tiež, že bude rásť objem pohľadávok, ktorých mimosúdne vymáhanie v biznise jeho firmy nahradí práca právnikov.
V prospech dlžníkov
Pozornosť sa tak obracia na neobľúbený nástroj riešenia problémov s nesolventnými firmami – konkurz. Ten je považovaný za čistiaci nástroj, ktorý odstraňuje jed nezaplatených faktúr. Na Slovensku túto úlohu neplní. Dôvod je legislatíva orientovaná na prospech dlžníkov. Jej medzery dovoľujú problémovým firmám zotrvať na trhu dlhšie, ako je zdravé. A infikovať veriteľov druhotnou platobnou neschopnosťou. Neefektívne zákony nedokážu vystrašiť ani tých, ktorí si neplatením záväzkov riešia iné problémy. Hoci na to nie sú nevyhnutne odkázaní.
Od roku 2006 si dlžníci z prípadných hrozieb veriteľov na vyhlásenie konkurzu nemusia robiť starosti. Bývalá vláda v snahe zabrániť konkurzným podvodom vytvorila legislatívu, ktorá väčšinu veriteľov ponechala na milosť a nemilosť dlžníkom.
Domôcť sa vyplatenia pohľadávky súdne trvá na Slovensku podľa údajov Svetovej banky 565 dní, v krajinách OECD je to v priemere zhruba o sto menej. Ešte dlhšie, štyri roky trvá uspokojovanie pohľadávok cez bankroty. Tie na Slovensku v porovnaní s priemerom OECD nielenže trvajú dlhšie a sú nákladnejšie, ale z nich veritelia i menej vyťažia.
A strácajú viac než len čas. „Pri odďaľovaní konkurzu je negatívny efekt dvojitý. Dlžník sa zbavuje aktív, pričom jeho záväzky narastajú. Výrazne sa tak zníži miera uspokojenia veriteľov a ešte môže vyvolať ich druhotnú platobnú neschopnosť,“ pripomína jednoducho znejúcu zásadu konkurzný sudca z Banskej Bystrice Milan Ďurica. „Ak by sa otvorili veriteľské konkurzy, ozdraví sa ekonomické prostredie. Firmy, ktoré sú v problémoch, škodia. Ďalej odoberajú, no neplatia,“ pridáva sa šéf Združenia konkurzných správcov SR Ján Havlát.
Príliš reštriktívne
Hlavný problém bankrotového procesu je práve to, že veriteľ nemá ako chorú firmu dostať do konkurzu. Keď v roku 2005 ministerstvo spravodlivosti na čele s Danielom Lipšicom pripravovalo nový zákon, argumentovalo sa špekulatívnymi konkurzmi. Rezort upozorňoval, že vďaka nim sa veritelia dokázali dostať k majetku firiem, ktoré konkurz nepotrebovali. Často na to mala stačiť nezaplatená faktúra v neznámych rukách, ktorú bolo ťažké uhradiť. Napríklad preto, že záväzok zmenil majiteľa, ktorý o jeho vyrovnanie nestál. Využil ho len ako prostriedok na vyhlásenie konkurzu.
Po prijatí zákona iniciovaného D. Lipšicom počet návrhov na konkurzy rapídne klesol. Napríklad v roku 2015 ich prišlo na okresné súdy 1099. Z nich veriteľské návrhy tvorili necelú štvrtinu. Väčšinou išlo o podnety daňových úradov či Sociálnej poisťovne. Tieto inštitúcie si dokážu exekučný titul v podobe platobného výmeru vydať samy. Na porovnanie, v roku 2005, teda za účinnosti starej legislatívy prišlo na konkurzné súdy 3 907 nových návrhov.
Iba teoreticky
Zákon presadený D. Lipšicom možnosť väčšiny veriteľov podať návrh na konkurz ponechal v teoretickej rovine. Ak sa chcú dostať k časti majetku dlžníka, musia splniť ťažko splniteľné. Aspoň dvaja veritelia potrebujú dlžníkom notársky overené potvrdenie záväzku. Alebo právoplatné rozhodnutie súdu o pohľadávke.
No v praxi chodia dlžníci do konkurzu, až keď nemajú majetok. „Pokiaľ si dlžník uvedomuje, že veriteľ nemá možnosť vyhlásiť konkurz na jeho spoločnosť, tak stále podnik ťahá, až sa jeho majetková podstata roztratí alebo »vytuneluje«,“ opisuje zvyky konkurzný správca Mgr. Vladimír Strýček.
Pred oneskorenými návrhmi na samokonkurzy zrejme neodstrašuje ani hrozba väzením. „Vzhľadom na nízky počet prípadov trestného činu marenia konkurzného konania nevedieme štatistiky [pre tento trestný čin],“ informovala policajná hovorkyňa Andrea Polačiková.
Za marenie konkurzného konania počas účinnosti nového zákona nebol odsúdený nikto: „Každý to preto berie tak, akoby tá hrozba ani neexistovala.“ Odhadujeme, že zhruba 90 percent konkurzov vyhlásených na návrh dlžníkov sú takzvané nemajetné konkurzy. Teda veritelia sa v nich nedostanú k žiadnemu majetku.
Mimo záujmu
Problémom konkurzného zákona by sa podľa Tibora Gregu z Klubu 500 mala zaoberať aj Rada pre hospodársku krízu. Klub na konci januára navrhol, aby sa rokovalo o prehodnotení postavenia veriteľov. Poznamenal však, že názory podnikateľov nie sú jednotné. „Niektorí sa obávajú, že by v prípade zjednodušenia veriteľských konkurzov čelili nepriateľským prevzatiam,“ varoval.
Bývalý konkurzný sudca a súčasný riaditeľ odboru civilnej legislatívy na ministerstve spravodlivosti Vladimír Kitta navrhuje, aby sa v rámci protikrízových plánov prijali opatrenia na zjednodušenie reštrukturalizácií podnikov, ktoré sú alternatíva konkurzov. V rámci nich sa veritelia spravidla vzdajú časti nárokov, aby umožnili podniku ďalšie fungovanie. Pri reštrukturalizácii sa zároveň predpokladá, že veritelia vďaka nej získajú viac peňazí, ako by vyťažili z rozpredaja majetku firmy v konkurze.
K väčšiemu využívaniu reštrukturalizácií ešte v čase, keď podnik možno aspoň čiastočne zachrániť, by mohlo prispieť práve obnovenie právomocí veriteľov. Dlžníci by boli pod väčším tlakom konať. Lenže reštrukturalizačné ambície podľa V. Kittu už v súčasnosti stroskotávajú, keď majú firmy podlžnosti na daniach či na odvodoch. Pravidlá EÚ neumožňujú štátu v reštrukturalizácii hlasovať za odpustenie čo i len časti sankcií za dlhy. Považovalo by sa to za nedovolenú štátnu pomoc.
Ak je teda väčšinový veriteľ štát, reštrukturalizácia sa nebude môcť uskutočniť. A to ani v prípade, ak je vopred jasné, že z prípadného konkurzu úrad nič nevyťaží. V. Kitta navrhuje, aby štát v čase krízy dočasne plošne znížil sankcie za oneskorené platenie daní či odvodov. Zároveň sa prihovára za predĺženie lehoty, v ktorej sa môže podnik brániť pred konkurzom a exekútormi za predpokladu, že sa odhodlal na reštrukturalizáciu. Tridsaťdňovú lehotu navrhuje predĺžiť na 60 alebo 90 dní.
Na rozdiel od platnej úpravy bude možné podať návrh nielen vtedy, ak je dlžník v platobnej neschopnosti, ale aj v prípade predlženia. Teda ak záväzky presahujú hodnotu jeho majetku. Postavenie veriteľov by malo posilniť i plánované upustenie od lipnutia na formalizmoch pri prihlasovaní pohľadávok v konkurznom konaní. Ochrana pred špekulatívnymi návrhmi veriteľov by sa zas mala zabezpečiť tým, že dlžník bude môcť žiadať na súde verejné pojednávanie, kde bude mať priestor dokazovať, že nie je v úpadku.