Časť 1
Enron – smrť gigantu
Výborným príkladom svetoznámeho a na prvý pohľad neuveriteľného bankrotu gigantickej firmy je Enron.
Energetická kríza môže položiť aj zdanlivo nepoložiteľné energetické koncerny. Jedna z najväčších amerických spoločností, firma Enron, ktorá obchodovala s energiou, zbankrotovala. Viaceré okolnosti kolapsu firmy sa stali predmetom rozsiahleho vyšetrovania, ktoré pútalo mimoriadnu pozornosť americkej, ale aj svetovej, hlavne odbornej verejnosti.
Viaceré vyšetrovacie skupiny na ministerstvách a na generálnej prokuratúre a tiež vyšetrovacie tímy ôsmich výborov amerického Kongresu - títo všetci pracovali na Enrone, spoločnosti, ktorá nakupovala energiu od výrobcov a predávala ju spotrebiteľom. Najväčšia spoločnosť svojho druhu na svete a čo do veľkosti siedma spoločnosť na obrovskom americkom trhu sa doslova šmahom zrútila: akcie, s ktorými sa obchodovalo po vyše 80 dolárov, klesli na konci pod jeden dolár, a newyorská burza firmu už vyradila z obchodovania.
Na prípade Enron šokuje viacero
faktov: príčiny bankrotu, dôvody zlyhania kontroly účtovníctva,
podozrivé predaje vrcholového manažmentu tesne pred krachom,
katastrofy pre bývalých zamestnancov, ktorí týmto úpadkom prišli
o časť svojich dôchodkových úspor, a tiež prepojenia firmy na
svet americkej politiky.
Hlavnou príčinou bankrotu bolo
nadhodnotenie celkového majetku spoločnosti, spôsobené pochybným
účtovným systémom. Zodpovednosť nepadá len na topmanažerov
Enronu, ale aj na účtovnícku spoločnosť Arthur Andersen, tiež
jednu z najväčších firiem vo svojej branži.
Zdá sa, že Arthur Andersen o problémoch Enronu vedel, ba jeden zo šéfov útčovníckej spoločnosti nechal dokumenty o Enrone dokonca skartovať. Častý hazardný postup aj neserióznych malých podnikateľov na Slovensku... Vyšetrenie toho, ako dlho sa vedelo, že Enron sa topí v problémoch a že hrozí mu bankrot, je dôležité aj na objasnenie amorálneho konania šéfov Enronu: viacerí manažéri firmy predali krátko pred krachom svoje akcie, a tak vyviazli s miliónovými odmenami.
Drobní zamestnanci naopak prišli o časť svojich dôchodkových úspor, ktoré im firma ukladala aj vo forme vlastných akcií. A keď sa problémy firmy prevalili a cena akcií padala, nemohli zamestnanci tie svoje predať - boli totiž viazaní dohodou, že ich smú predať až po dosiahnutí istého veku. Podľa amerických zákonov nesmú predstavitelia spoločností a firiem obchodovať s akciami bez toho, že by akcionárom verejne oznámili všetky dôležité informácie, inak neboli nedostupné.
Politický škandál z bankrotu Enronu, ktorý sídlil v Texase spočíval najmä v štedrom prispievaní republikánom, demokratom - a prezidentovi Bushovi, vtedy texaskému guvernérovi, dali pol milióna dolárov, niektorí členovia Kongresu dostali desaťtisíce. Dôležitú úlohu zohrali tiež osobné kontakty: šéf spoločnosti Ken Lay mal úzke osobné vzťahy s prezidentom Bushom i viceprezidentom Cheneym. Generálna prokuratúra musela zriadiť vyšetrovací tím vo Washingtone, pretože prokuratúru v texaskom Houstone opantávalo priveľa osobných väzieb s Enronom.
Generálny prokurátor John Ashcroft dostal pred bankrotom ako guvernér od Enronu tiež finančný príspevok, a preto sa nezúčastňuje na vyšetrovaní. Ešte aj jeho zástupca na prokuratúre, ktorý vyšetrovanie viedol, bol partnerom právnickej spoločnosti, ktorá pracovala v Atlante práve pre Enron. George Bush problémy Enronu poprel. Ak aj vláda o problémoch firmy niečo vedela, neurobila nič v jej prospech. To, čo by v Európe vyzeralo ako nečinnosť, je však v Amerike cnosťou. Súkromné firmy niekedy zbankrotujú, to patrí k riziku podnikania.
Úzke kontakty možno vláde dokonca zviazali ruky, a americkí daňoví poplatníci by mali byť spokojní. A vláda žiadnym spôsobom nemarila vyšetrovanie podozrivých obchodov - práve naopak, vyšetrovalo sa ostošesť. Najväčší bankrot v histórii USA sprevádzali týždeň čo týždeň nové odhalenia. Po tom, čo investičná banka UBS Warburg prevzala najcennejšie aktívum Enronu – divíziu obchodovania s energiou, pozornosť sa sústreďovala najmä na hľadanie vinníkov. Pri viacerých odhaleniach totiž vychádzali najavo náznaky trestnej činnosti.
Do vyšetrovania zapojili hneď tri kľúčové inštitúcie – Ministerstvo spravodlivosti USA, Kongres a Americká komisia pre cenné papiere a burzy (SEC). Audítorská firma Andersen priznala, že prepustila svojho houstonského partnera Davida B. Duncana a ďalších siedmich partnerov zbavila právomocí. D. Duncan mal totiž zamestnancom pobočky nariadiť, aby zničili tisíce mailov a množstvo papierových dokumentov, týkajúcich sa Enronu. V Enrone odštartovalo vyšetrovanie na základe informácií o manipulovaní s vykazovaným ziskom energetickej spoločnosti a vyčlenení významných položiek z bilancie, na čo audítor neupozornil. Andersen mal na stole prvú žalobu akcionárov Enronu za to, že neodhalil ilegálne účtovné praktiky Enronu a zničil záznamy o kontrole.
Ďalšie žaloby nasledovali. Andersen proti takýmto nárokom poistený nebol. Audítorské spoločnosti síce vytvorili poistný pool, jednotlivé spoločnosti však z neho môžu čerpať iba 300 mil. USD ročne. Andersen preto musel siahnuť aj na vlastné zdroje vrátane peňazí partnerov. Ešte väčšou starosťou šéfa spoločnosti Josepha F. Berardina bola však strata reputácie a dôvery. Americké médiá vrátane Wall Street Journalu zverejnili jeho otvorený list, v ktorom zdôraznil, ako vážne si Andersen uvedomuje svoju zodpovednosť audítora.
Prípad Enron však odhalil medzery aj v bankovníctve. Vyšetrovalo sa, či banky svojich akcionárov informovali o skutočnej výške úverov u tretích subjektov. Obavy finančného dohľadu vyvolal spor medzi investičnou bankou JP Morgan a poisťovňami. JP Morgan ako hlavný veriteľ Enronu totiž informoval, že jeho pohľadávky nie sú pôvodne avizovaných 900 miliónov dolárov, ale 2,6 miliardy dolárov. Takmer miliarda z tejto sumy sa týkala dlhopisov vo vlastníctve JP Morganu. Tie slúžili na zabezpečenie obchodov s energiou, ktoré realizovala jeho offshore dcéra Mahonia s Enronom. Po vyhlásení bankrotu Enronu požiadal JP Morgan poisťovne o preplatenie predmetnej sumy. Poisťovne však oponovali, že poistná udalosť pri tomto druhu bondov nenastáva bankrotom.
Naopak žiadali konkurzného sudcu, aby im umožnil nahliadnuť do ropných a plynárenských kontraktov medzi Enronom a Mahoniou. JP Morgan sa však ocitol aj pod paľbou obvinení z konfliktu záujmov. Nielenže bol úverujúcou bankou Enronu, vlastníkom jeho bondov a poradcom pri neúspešnom pokuse predať Enron spoločnosti Dynegy, ale nepriamo aj obchodným partnerom Enronu v jeho energobiznise. Aféra však neobišla ani Washington. Americké médiá špekulovali, ako úzko boli s podnikom prepojení špičkoví politici, osobitne vládni predstavitelia.
Údajne 15 členovia kabinetu Georgea W. Busha vlastnili akcie Enronu a v rokoch 1989 až 2001 dostalo dary od Enronu minimálne 250 kongresmanov. Väčšina peňazí plynula vládnej Republikánskej strane. Prezident George Bush mal so zakladateľom, s predsedom predstavenstva koncernu, Kennethom Layom blízky vzťah už od čias prezidentovho pôsobenia na poste guvernéra štátu Texas. George Bush však odmietol, že by niekedy s K. Layom hovoril o finančných problémoch Enronu, čomu nikto neuveril. Bush však peniaze z Enronu vraj bral. Enron žiadal o podporu vlády pri rokovaniach s bankami o poskytnutí úverov na zabránenie platobnej neschopnosti.
O to isté sa snažil aj Citibank – hlavný veriteľ Enronu. Burzoví podvodníci z Wall Street šokovali správou, že topmanažéri Enronu predali akcie spoločnosti v hodnote 1,1 miliardy dolárov. To vzbudilo podozrenie, že manažéri zneužili informácie o situácii v spoločnosti na vlastné obohatenie sa. Enron pritom zakázal vlastným zamestnancom predávať akcie, keď sa ich kurz začal prepadať.
Prečo som zvolil tento príklad? Nuž preto, že aj naše európske či tuzemské nadnárodné energetické koncerny môžu zbankrotovať, hoci sa to zdá málo pravdepodobné. Štát by mal na to pamätať a koncpečne zabezpečovať energetickú bezpečnosť Slovenska budovaním nových elektrární a zdrojov energie. Elektrina sa vždy dobre predáva, napríklad vtedy, ak nebude zemný plyn.