Situácia je horšia ako v roku 2007,
tvrdí William White, šéf Výboru pre ekonomické prehľady (EDRC) pri OECD, bývalý hlavný ekonóm Banky pre medzinárodné vyrovnanie (BIS) a bývalý ekonóm Bank of England.
Svetový finančný systém je v súčasnosti nebezpečne nestabilné a hrozí mu lavína bankrotov, ktorá otestuje sociálnu a politickú súdržnosť, varuje predné ekonóm.
Na kraji dlhového útesu
"Situácia je horšia ako v roku 2007. Makroekonomická munície pre boj s krízou je v podstate vyčerpaná," tvrdí William White, ktorý bol jedným z mála hlasov znejúcich z centrálnych bánk, ktoré medzi rokmi 2005 a 2008 svet varovali, že západné finančný systém čaká kolaps a globálnej ekonomike hrozí vážna kríza.
"Zadlžovanie posledných osem rokov pokračovalo, až dosiahlo problematických úrovní vo všetkých regiónoch sveta," upozorňuje ekonóm. "Počas nasledujúcej recesie vyjde najavo, že sú splátky úrokov neudržateľné a niektoré dlhy nebudú nikdy splatené. To sa nebude príliš páčiť veriteľom, ktorí doteraz mali za to, že majú ich dlhová aktíva hodnotu," prezradil White v rozhovore pre The Telegraph na začiatku Svetového ekonomického fóra v Davose. "Jedinou otázkou je to, či sme schopní sa pozrieť pravde do očí a vysporiadať sa s tým, čo sa na nás valí, či už riadene, či neriadene."
deleveraging 2.0
Na svetovej autority čaká náročná úloha - vyrovnať sa s masívnymi odpismi dlhov a novým usporiadaním víťazov a porazených v spoločnosti bez rozdúchanie politickej búrky.
White si myslí, že európski veritelia nemajú ani zďaleka vyhrané a že vlna najväčších odpisov ešte len príde. Európske banky už priznali problémové úvery v objeme takmer bilióna eur, majú ale veľkú expozíciu na rozvíjajúcich sa trhoch, a teda možno očakávať ďalšie kolá reštrukturalizáciou.
Podľa ekonóma bude musieť byť európsky bankový systém rekapitalizované v nepredstaviteľné miere. Nová "záchranná" pravidlá potom v praxi budú znamenať participácii všetkých sporiteľov s vkladmi nad 100 tisíc eur (teda nad limit zákonného poistenia depozít).
Liečbou bubliny k ešte väčšej bubline
Účinok stimulačné injekcie politiky kvantitatívneho uvoľňovania a nulových sadzieb, ktorú po finančnej kríze ekonomikám naordinoval centrálnej banky, sa šíril cez východnej Ázii do všetkých rozvíjajúcich sa ekonomík. Dôsledkom bolo nafúknutie kreditných bublín a boom dolárových pôžičiek (vo svete voľného pohybu kapitálu možno ich objem len ťažko dostať pod kontrolu). Tieto krajiny sa tak teraz dostali do rovnakého "bahna", v akom sa počas finančnej krízy topil vyspelý svet.
Verejné a súkromné zadlženie vzrástlo na historické maximá 185% HDP na rozvíjajúcich sa trhoch a na 265% HDP v krajinách OECD. Pri oboch išlo o nárast o 35 percentuálnych bodov od vrcholu minulého úverového cyklu v roku 2007.
White, ktorý je hlavným autorom nového reportu G30 na tému budúcnosti centrálneho bankovníctva po kríze, tvrdí, že je teraz bohužiaľ nemožné predpovedať, čo bude spúšťačom ďalšej krízy. Svetovej ekonomike chýba kotva a je náchylná ku kolapsu, dopĺňa ekonóm.
Problém devalvácia čínskej meny má potenciál metastázovať
"Každá z popredných svetových krajín je zapletená do menových vojen, aj keď trvajú na tom, že kvantitatívne uvoľňovanie nemá nič spoločné s oslabovaním meny za účelom zlepšenia konkurencieschopnosti. Do menových machinácií boli zapojení všetci okrem Číny (donedávna). Ako je známe, ide o hru s nulovým súčtom. Čína by navyše mohla pritvrdiť, "varuje ekonóm.
Opatrenie Fedu i ďalších centrálnych bánk mala podľa Whitea za následok prenesenie spotreby z budúcnosti do súčasnosti. Podľa neho sa prejavuje efekt takzvaného "intertemporálneho vyhladzovanie". Toxická závislosť viedla v konečnú stratu momenta. Budúcnosť nás skrátka dohnala. Z logiky veci nie je možné donekonečna míňať peniaze z budúcnosti, vysvetľuje White.
Asymetria sa začala prejavovať vo chvíli, keď to Fed prehnal so stimuláciou a zabránil očistenie po krachu z roku 1987. Autority potom prikrmovali každý boom s domnienkou, že sa všetko časom zrovná, a zároveň čulo reagovali na každý šok.
BIS kritizuje, že uvoľnená politika viedla k permanentnému skresľovaniu trhových cien. Sadzby padali nižšie pod prirodzenú úrokovú mieru s každým ďalším úverovým cyklom.
Svet zmenilo zapojenie sa mladých trhov do globálnej ekonomiky
Problém sa prehĺbil v 90. rokoch, keď sa do medzinárodného obchodu takmer zo dňa na deň zapojili Čína a východná Európa a zaplavili svet lacným vývozom. Spôsobili tým pozitívne ponukový šok. Klesajúce ceny vyrábaného tovaru maskovali ohromnú inflácii cien aktív, ktorá sa začínala formovať.
"Politiky ukolébaly upokojujúce predstavy, z ktorých väčšina bola chybná. Verili, že ak je inflácia pod kontrolou, je všetko ostatné tiež v poriadku," píše White.
Spätne je zrejmé, že mali centrálne banky nechať miernu defláciu tejto (dočasné) fáza globalizácie byť. Prikladaním pod kotol dlhovej bubliny namiesto toho podporili to, čo sa neskôr ukázalo byť ďaleko zhubnejšie variantom klasickej "fisherovské" dlhovej deflácie 30. rokov.
Nie je cesty von
Podľa Whitea teraz musí Fed riešiť dilemu, ako skoncovať s uvoľnenou menovou politikou. "Je to dlhová pasca. Svetová ekonomika je v tak zlom stave, že neexistuje žiadne úplne správne riešenie. Ak sa zvýši sadzby, bude zle. Ak nie, bude ešte horšie," varuje ekonóm.
Vlády by si podľa jeho názoru mali konečne uvedomiť, že je potrebné sa prestať spoliehať na to, že centrálne banky odvedú špinavú prácu za nich. Štáty by sa mali vrátiť k uprednostňovaniu fiškálnej politiky pred monetárnymi riešeniami - nazvime to pokojne keynesiánstvím - a spustiť investície do infraštruktúry, ktoré sa zaplatí budúcim vyšším tempom rastu.
"Odjakživa bolo nebezpečné spoliehať sa na to, že centrálne banky vyrieši problém solventnosti, keď je v ich silách iba riadenie likvidity problémov. Je to recept na cestu do pekiel a už teraz štáty narážajú na limity," uzatvára White.